...viem, že tvoja mienka o mne sa zmenila, čomu sa nedivím vzhľadom na moje nestabilné správanie k tebe. Cítil som to v našich posledných rozhovoroch, ktoré už vôbec neboli také príjemné a priateľské ako kedysi. Prakticky sa zmenili iba na vzájomné osočovanie. Máš plné právo hnevať sa na mňa a cítiť sa dotknutá, veď ten chalan, čo sa zdal byť taký dobrý, nakoniec ukázal svoju pravú tvár!
Skúsila si sa však niekedy zamyslieť prečo tá zmena? Snažila si sa niekedy vidieť veci mojimi očami?
Rozmýšľala si niekedy nad tým, aká je najväčšia slabina slov? Je nimi priam nemožné verne opísať city a pocity. Všetky sú tak jedinečné, individuálne a neopakovateľné. Verím, že vďaka týmto emóciám a nedostatku spôsobov na ich opis vzniklo umenie. Autor s dokonalosťou rovnou jeho talentu dokáže verne zachytiť svoje pocity v diele a poskytnúť ich ďalším generáciám. Či už je to socha, maľba, hudba aj báseň, ktorá napriek tomu, že pozostáva iba zo slov - jej vetná skladba má veľmi ďaleko od bežnej reči.
Vieš kedy je človek najzraniteľnejší a robí najviac chýb? Keď sa mu do zdravého úsudku pripletú emócie - hnev, strach, láska... Často sa dopustí omylov, ktoré by za normálnych okolností nespravil. Nepredpokladám, že presne pochopíš, čo sa ti snažim povedať. Všetko je len holé konštatovanie udalostí tak ako som ich prežíval. Udalostí, ktoré sa nedajú zmeniť, sú minulosť. Nechcem obhajovať svoje skutky - viem, že teraz by som veľa situácií riešil ináč. Nechcem ani nikoho obviňovať, či nebodaj kritizovať. Za všetko si môžem sám...
Skús si predstaviť, že niekoho ľúbiš... Bohužiaľ hneď od začiatku vieš, že tvoj cit je odsúdený na zánik, pretože ten človek nemá záujem, resp. nie je v stave ti tvoje city opätovať. Napriek tomu s tým človekom tráviš veľa času, lebo potrebuje tvoju oporu. Si s ním 3-krát týždenne, ba dokonca častejšie. Tešíš sa na každé stretnutie a každým stretnutím ho ľúbiš viac a viac. Vieš, že to pre teba neskončí dobre, ale city sú silnejšie ako rozum.
Predstav si však, že vždy keď si s ním, neustále rozpráva o tom, ako veľmi chce dievča. Rozpráva o ženách zo svojho okolia, o ženách, ktoré poznáš - dokonca o tvojich kamarátkach. A ty - dievča, ktorého miluje a je mu ochotné priniesť k nohám celý svet - sedíš vedľa neho a mlčky počúvaš. Pripadá ti to, akoby sa hladný sťažoval, že umiera od hladu a vedľa neho by ležal celý peceň chleba. Ten chlieb je však biely a on predsa papá iba celozrnný! Na tom človeku ti však neskutočne záleží a povieš si, že to pretrpíš napriek tomu, že ťa to zraňuje. Snažíš sa ignorovať tieto reči - prejde týždeň, dva, tri a tvoja bolesť sa pomaly mení na hnev. Nehneváš sa ani tak na neho, ako na tú hnusnú nespravodlivosť. Uvedomuješ si, že ty si tá - čo s ním chce tráviť čas; ty si tá, čo mu chce vždy pomôcť; ty si tá, čo pre neho spraví čokoľvek na svete; ty si tá, čo ho skutočne ľúbi - a nie všetky tie ženy, o ktorých ten človek stále rozpráva! Prestaneš mať chuť stretávať sa sním, ani masochista by sa nenechal bodať do srdca. Prestaneš mu telefonovať, prestaneš ho prezváňať - chceš na neho zabudnúť. Zistíš však, že je to nemožné. Stretávaš ho v meste, na tréningoch, máte spoločných priateľov. Nevieš čo máš robiť, ako sa správať - chceš ho ignorovať, ale máš ho rada. Si v slepej uličke, z ktorej niet cesty von - zvádzaš urputný boj sama so sebou. Ten človek nevie čo sa stalo, nechápe tvoje správanie - je očividné, že ty z toho vyjdeš ako najväčší hlupák.
A pritom to začalo úplne nevinným a čistým úmyslom - pomôcť mojej kamarátke...
Komentáre